Cestoval som autobusom a pozoroval ľudí okolo. 
Oproti sebe sedeli staručkí manželia a mamička s jej asi štvor-päťročnou dcérou.
Najprv sa zdalo, že akoby náhodou sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky. Čím viac sa starenka uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamih výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič.
S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie cestujúcich. Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
‘Nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte čo robí??’ Mamička povedala: ‘Prečo by som jej niečo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu’.
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám. Kľudne až lenivo vybral z úst žuvačku a jedným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.
Mamička zalapala po dychu a vyštekla: ‘Čo to robíš ty idiot jeden’? ‘Šibe ti?’ Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom povedal: ´Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu… Ciao!..’
