„Naše dieťa musí žiť!“ – Osobné svedectvo mladého otca
Bol to pre mňa úplný šok, keď mi moja priateľka oznámila, že je tehotná. Práve som začal štúdium psychológie a ona bola taktiež v prvom ročníku vysokej školy. Ako sme sa teda mohli postarať o naše dieťa? Necítil som sa dosť zrelý k tomu, aby som prevzal zodpovednosť budúceho otca. Pre mňa bola celá vec úplne jasná: to dieťa musí preč. Moja priateľka bola z toho v rozpoložení, na jednej strane dieťa rozhodne nechcela, ale na druhej strane som videl, že sa naň akosi teší. Viedli sme nekonečné diskusie a ja som o tom hovoril so svojim najlepším priateľom i s rodičmi. Všade som počul to isté: Nie si ešte dosť zrelý, najprv dokonči štúdium, potom môžeš mať deti atď. atď. Obaja sme sa rozhodli pre potrat.
Poslednú noc pred plánovaným potratom som mal v noci výčitky svedomia, a tak som ráno celý nervózny šiel s priateľkou do Mníchova k potratovému lekárovi. Dúfal som, že to budeme mať rýchlo za sebou. Moja priateľka sa cítila podobne, a tak sme celou cestou neprehovorili ani slovo, akoby sme išli na pohreb. Mali sme naponáhlo, termín bol na 11-tu hodinu a mníchovské ulice boli preplnené. Keď sme už s meškaním prišli ku klinike, nebolo tu miesto na parkovanie. Priateľka sa rozhodla, že tam už zájde sama, zatiaľ čo ja pohľadám nejaké parkovisko. Keď som ho konečne našiel, vydal som sa s neistým pocitom ku klinike. Už z diaľky som videl mladú ženu, ako sa lúči s mladým párom. Mladý pár odišiel a táto pekná mladá žena sa s úsmevom obrátila ku mne. Neisto som sa usmial aj ja, nakazený prirodzenou radosťou, ktorá z nej vyžarovala. Bol to prvý úsmev, ktorý som v ten deň zažil.
Mária (neskôr som sa dozvedel jej meno) sa dala so mnou do reči. Ponúkla mi svoju pomoc a vysvetľovala mi, ako dieťa rastie v matkinom lone. Ukázala mi obrázky a zdôrazňovala, že sme už rodičia a musíme si byť vedomí svojej zodpovednosti. Začal som s ňou diskutovať, ale na každý môj argument mala protiargument, ktorý bol formulovaný tak, že ma neprovokoval, ale musel som uznať, že je pravdivý. Veľmi láskavým spôsobom ma prosila, aby som rýchlo priviedol svoju priateľku dole. Bol som v rozpoložení a stál som pred ňou nerozhodne. Mária videla, že prichádzajú ďalší ľudia, a povedala mi rýchlo: „Prosím vás, bežte hore pre ňu, to predsa môžete spraviť. Ako správny muž musíte stáť za svojím dieťaťom. Prosím vás, nechajte svoje dieťa žiť, ono vám za to bude ďakovať každým svojím úsmevom!“ Jej oči sa zaliali slzami, potom sa otočila a venovala sa ďalším ľuďom. Prepadla ma hrôza. Ako mohla táto mladá žena plakať kvôli môjmu dieťaťu? Rozbehol som sa a skríkol som na ženu na recepcii, kde je moja priateľka. Práve ju zavolali a bola už v ordinácii. Vrazil som do vnútra a moja priateľka ležala na lôžku a plakala. Vzal som ju do náručia a vedel som, že ešte nie je neskoro. Povedal som jej: „Poď, ideme preč, naše dieťa musí žiť!“ Celá sa rozžiarila a nechcela mi veriť, že to myslím vážne.
Dnes má náš Lukáš tri mesiace a ja pri každom jeho úsmeve myslím na Máriu a na Orodovnicu, ktorá stála vtedy pred klinikou. Viem, že bez nich by naše dieťa nežilo.
Das Leben 60/2002
