Počas 10-tich rokov v povolaní nemocničného kňaza v nemocniciach som si uvedomil, že chorí a zomierajúci zo všetkého najviac potrebujú lásku…
Jedného dňa som si na onkológii všimol muža, mal okolo štyridsiatky, bol veľmi nepokojný. Sadol som si k nemu a modlil som sa za neho. Po chvíli sa tento čovek, ktorý sa ešte pred chvíľou hádzal sem-a-tam, zaspal. Odvtedy som sa pri ňom takmer každý deň zastavil. Po niekoľkých dňoch som sa s ním pokúsil rozprávať. Veľmi sa mu nechcelo, zvlášť keď zistil, že som katolícky kňaz. Ale predsa, ľady sa pomaly lámali. Stali sme sa kamarátmi. Odvtedy ma vyčkával každý deň na chodbe. Rozprávali sme o všetkom možnom, dokonca aj o Pánu Bohu. Jedného dňa ma nečakal. Opýtal som sa: „Sestrička, kde je ten pán?“ Odpovedala: „Páter stal sa zázrak. Ten muž odišiel domov. A podľa lekárského vyšetrenia je medicínsky zdravý.“
Každý deň prechádzam nemocničnými izbami a pýtam sa, či chce niekto prijať sviatosť zmierenia-svätú spoveď. Často počúvam odpovede: „Spoveď? Páterko, možno zajtra…“ Koľkí mi však už na druhý deň nemohli nič povedať… A koľkí, ktorí uznali, že zajtra má byť dnes, šťastne zomreli zmierení s Bohom aj so sebou…
Bol som udeliť sviatosť pomazania chorých jednému staršiemu pánovi. Už vôbec nekomunikoval, len nehybne ležal. Keď som pri obradoch vložil ruky na jeho hlavu, začalo ho trhať a hádzať. Zľakol som sa a celá rodina so mnou. Avšak pokračoval som vo vysluhovaní sviatosti. Po záverečnom požehnaní sa muž upokojil, začal pokojne zhlboka dýchať a na tvári sa mu objavil výraz pokoja. Pokojne zomrel o dva dni.
Často nám možno príbuzní alebo zdravotnícky personál hovoria, že k tomu a tamtomu človekovi je už zbytočné ísť, že už nič nevníma, že sa s ním nedá komunikovať. Prosím, nikdy sa nedajte odradiť… Lebo duša človeka ešte vníma… Modlite sa pri takom človekovi, povzbudzujte ho, aby oľutoval svoje previnenia, aby odpustil svojím vinníkom a hlavne, aby uveril, že Boh ho miluje takého, aký je… Možno raz budete v nebi prekvapení, ako Vám bude ďakovať…
Váš Ján, kňaz v nemocnici
12. júna 2009 v 20:03
poucny pribeh a pravdivy