Ranné vylihovanie preruší známe pípanie. Budík. Je načase sviatočne sa obliecť (telo i dušu) a ísť do kostola. Pre niektorých rutina či splnenie rodičovského želania, pre iných radosť zo stretnutia. Po približne hodine ukončia svätú omšu očakávané slová kňaza „Iďte v mene Božom“. Povinná časť dňa je na konci, nedeľa však ešte stále trvá. Alebo nie? Čím ju teda vyplniť?
„Dnes sa mi nechce. Nestíham. Pôjdem radšej zajtra…“ znejú časté odpovede na nedeľné pozvanie na svätú omšu. „Radšej sa pomodlím doma alebo popočúvam sv. omšu z rádia…“ Ani jedno, ani druhé však ne-obstojí. Nie nadarmo totiž zaradil Pán Boh do Desatora aj tretie prikázanie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.“ Nechce nás obmedzovať, ale práve naopak, oslobodiť! Práve nedeľa, ako píše Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Dies Domini (Deň Pána), „stojí v srdci kresťanského života. Čas venovaný Kristovi totiž nikdy nie je stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie vzťahov a nášho života“. Stretnúť sa ako jedna rodina pri stole má teda zmysel nielen doma, ale o to viac v chráme, kde je jedálenský stôl nahradený obetným. Doma, v prírode, ani pri rádiu či v pondelok si nedeľnú Eucharistiu nemôžeme nahradiť. Ako inak by sme mohli potom tvoriť jedno telo v Kristovi (porovnaj List sv. Pavla Rimanom 12, 5)?
Celý článok nájdeš na www.katnoviny.sk – sekcia “mladým”
