Kde je vaše obľúbené miesto v kostole? Sedíte vzadu, vpredu, v kúte, či na boku? Keďže už niekoľko rokov sa počas svätej omše zdržiavam na chóre, lebo dirigujem spevokol, niečo o tom viem. Napríklad viem, že keď ste mladý rodič s kočíkom, držíte sa v ľavej uličke pri kaplnke Panny Márie z La Salette. Keď ste členom skupiny zrelých členov misie, sedíte v posledných radoch vľavo. Keď ste ten, čo prichádza na svätú omšu s radosťou a túžbou zachytiť čo najviac zo slova a spevu, sadáte si do predných lavíc. Keď máte dlhé nohy, obyčajne sedíte pozdĺž steny na pravej strane. Keď chcete byť nenápadní, skrývate sa na lavičkách pod chórom. Keď meškáte, zostávate stáť vzadu. Aj keď sa ponáhľate. Keď ste občasný návštevník, sadáte si do stredných alebo zadných lavíc. A mohla by som ešte konkrétnejšie špecifikovať, kto kde sedí, ale nechcem odhaľovať vlastné mená.
So svojou izoláciou na chóre som zmierená, hoci ju nepovažujem za ideálnu. Počas svätej omše chcem byť totiž ponorená do skupiny modliacich sa a sústredených. Žiaľ, na chóre to vždy nejde. Treba hľadať piesne v spevníkoch, dolaďovať nástroje, pripomínať si rytmy, znižovať a zvyšovať mikrofón a tak ďalej. To, že každú nedeľu „tvrdnem“ na chóre, považujem za obetu. Slúžim a uvedomujem si, že každá služba niečo stojí. Tak, či onak, čím ďalej je človek od oltára, tým horšie sa mu prežíva svätá omša. Aj v našom spevokole musíme často tlmiť šumy a pripomínať si, že sme na Ježišovej hostine a nie na koncerte.
Minulú nedeľu sa mi naskytol unikátny pohľad na skupinku ľudí – nespevákov, sediacich na zadných stoličkách na chóre. Bolo to počas kázne, keď mi zrak zaletel k šarmantným dámam, ktoré využívali čas kázne na dozvuky raňajok. Spod stoličiek vyťahovali poháre s kávou zo Starbucksu a celkom bez ostychu si z nich upíjali. Letmo počúvali kázeň a sem-tam si pošepli nejaké to slovíčko. Pripadalo mi to, ako keby si pomýlili katolícky kostol s prednáškovou sieňou. Na svätú omšu prišli neskoro, no zjavne nie kvôli komplikáciám pri cestovaní, ale kvôli státiu v rade na kávu v Starbuckse pri stanici. Bolo mi jasné, že tieto ženy prichádzajú do kostola ako, povedzme, na divadlo. Keď som si predstavila, že náš spevokol v srdcervúcom nasadení zapadá niekomu do takejto profánnej koncepcie svätej omše, cítila som jasnú vnútornú urážku.
Z úcty k Eucharistii, ktorá je pravým Ježišovým telom, praktizujeme my, katolíci, pred prijímaním, hodinový eucharistický pôst. Aj keď z rôznych dôvodov na prijímanie nejdeme, zostávame v pokore sklonení pred tajomstvom vtelenia, kľačíme v prítomnosti živého Krista a snažíme sa ho prijať aspoň duchovne. Konzumácia akéhokoľvek nápoja alebo jedla počas svätej omše je vhodná asi tak ako kŕmenie sa vlastným, pokazeným a páchnucim jedlom v kráľovskom paláci, tesne pred vyberanou večerou s kráľovnou. Akékoľvek porovnania Eucharistie s ľudským jedlom sú však nedostatočné. Počas svätej omše sme svedkami jedinečného, reálneho zopakovania Ježišovej obety na kríži, čiže najdôležitejšej udalosti na svete. Rovnako zažívame prítomnosť Ježiša v malej hostii, ktorá sýti dušu aj telo, uzdravuje, premieňa, oživuje, oslobodzuje, spôsobuje najhlbšie a konečné uspokojenie ľudského prahnutia. Takýto zážitok si vyžaduje postoj bázne a vôľu odpútať sa od toho, čo je mimo kostola. V liturgii sv. Jána Zlatoústeho veriaci doslova spievajú: „Odložme teraz všetky svetské starosti“. Dodajme, že pre duchovný úžitok zo svätej omše je dobré dať nabok tak svetské starosti, ako aj svetské radosti. Adekvátny spôsob účasti na svätej omši je úplné odovzdanie sa telom aj mysľou jej tajomstvu, vplyvu a zdrojom, ktoré ponúka.
Uvedomujem si, že každému je dané pochopiť to a prijať v inom čase. Ale kostol je kostol – nie bufet.
