Milovaní bratia a sestry,
Rok viery, ktorý dnes začíname, je úzko prepojený s putovaním Cirkvi v posledných päťdesiatich rokoch. Od koncilu, prostredníctvom magistéria Božieho služobníka Pavla VI., ktorý rovnako v roku 1967 zahájil Rok viery, až po Jubilejný rok 2000, v ktorom blahoslavený Ján Pavol II. zveril celé ľudstvo Ježišovi Kristovi, ako jedinému Spasiteľovi včera, dnes i naveky.
Ježiš je stredobodom kresťanskej viery. Kresťan verí v Boha prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý zjavil jeho tvár. On je naplnením Písma i jeho definitívnym vysvetlením.
Dnešné evanjelium hovorí o tom, že Ježiš Kristus, posvätený Otcom v Duchu Svätom, je skutočným a trvalým predmetom evanjelizácie. „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným (Lk 4,18).
Cirkev je prvým a nevyhnutným nástrojom Ježišovej činnosti, pretože je s ním spojená ako telo s hlavou. „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Tieto slová povedal Vzkriesený svojim učeníkom a dýchnuc na nich dodal: „Prijmite Ducha Svätého“ (v.22). Boh je základným predmetom evanjelizácie sveta skrze Ježiša Krista.
Druhý vatikánsky koncil nemal zámer venovať viere nejaký osobitný dokument.
Počas koncilu bolo cítiť akési hybné napätie vzhľadom na spoločnú úlohu umožniť pravde a kráse viery zažiariť v súčasnom svete, bez toho, aby bola obetovaná požiadavkám súčasnosti a odtrhnutia od minulosti. Vo viere rezonuje večná Božia prítomnosť, ktorá je nadčasová a preto ju môžeme prijať iba v našej neopakovateľnej súčasnosti. Som preto presvedčený, že najdôležitejšou vecou, obzvlášť pri tejto významnej spomienke, je nanovo vzbudiť v celej Cirkvi toto pozitívne napätie, túto dychtivosť znovu ohlasovať Krista súčasnému človeku. Aby však tento vnútorný impulz k novej evanjelizácii neostal iba ideálom a nedostal sa do zmätku, je nevyhnutné, aby mal konkrétny a presný základ. Sú ním dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorých našiel svoje vyjadrenie.
Koncil nevymyslel nič nového v súvislosti s vieroučnou matériou, ani nechcel nahradiť niečo staré. Zameral sa predovšetkým na to, aby bola viera i dnes prežívaná a uprostred meniaceho sa sveta ostala živou.
Cirkev dnes ponúka ďalší Rok viery a novú evanjelizáciu nie kvôli tomu, aby pripomínala nejaké výročie, ale preto, že ich potrebuje ešte viac ako pred 50 rokmi!
Čo by mohol znamenať život a svet bez Boha v čase koncilu, bolo možné poznať z niektorých tragických dejinných udalostí, a dnes to, žiaľ, poznávame z každodenných udalostí okolo nás. Rozšírilo sa prázdno. Vychádzajúc však z tejto púšte, z tohto prázdna, môžeme nanovo objaviť radosť z viery, jej životnú nevyhnutnosť pre nás, mužov a ženy. Na púšti odkrývame hodnotu toho, čo je pre nás životodarné.
Prežívaná viera otvára srdce Božej milosti, ktorá vyslobodzuje z pesimizmu.
Putovanie je metaforou života a múdrym pútnikom je ten, kto sa naučil umeniu života a môže sa oň podeliť s bratmi. Rok viery môžeme predstaviť práve takýmto spôsobom: ako púť do púšte súčasného sveta, na ktorú si vezmeme iba to, čo je najzákladnejšie: ale iba evanjelium a vieru Cirkvi, ktorých žiarivým vyjadrením sú dokumenty Druhého ekumenického vatikánskeho koncilu a Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný pred 20 rokmi.
11. októbra 1962 sa slávil sviatok Panny Márie Bohorodičky. Jej zverme Rok viery, ako som to už urobil pred týždňom počas mojej púte do Loreta. Nech Panna Mária žiari ako hviezda na ceste novej evanjelizácie. Nech nám pomôže uskutočňovať výzvu sv. apoštola Pavla: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte… A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3,16-17).
Amen.
Spracované podľa prekladu: Jozef Šofranko (TK KBS)
úplné znenie homílie nájdete na http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20121011024
