Piatok 13. júla 2012 pre Slováka Mariána Bergera nebol len tak obyčajný deň. Nie kvôli povestnej trinástke – Marián ako kresťan nie je poverčivý – ale pretože bol jedným z 8 000 ľudí, ktorí mohli niesť olympijskú pochodeň pre OH v Londýne 2012. Počas svojho krátkeho pobytu vo Veľkej Británii sa na pozvanie SCM Marián so svojou manželkou Máriou zastavil aj u nás v kostole SCM, kde o tejto pocte porozprával pri besede.
V nedeľu 15.júla sme si tak mohli po omši vypočuť nielen o priebehu Mariánovej cesty, ale tiež si “ohmatať” pravú olympijskú pochodeň. Tá Mariánovi po odovzdaní olympijského ohňa zostala a on nám ju priniesol ukázať a tiež nám umožnil sa s ňou vyfotografovať.
Bez zveličovania možno povedať, že Marián očaril misiu nielen svojou odvahou a humorom, ale hlavne svojou skromnosťou a pevnou vierou v Boha. Rovnako možno tvrdiť, že Marián s úsmevom na perách a v srdci sa tiež vyrovnáva so svojím hendikepom. To, že je aj veľmi priateľský, sa prejavilo už napríklad pri komunikácii emailom – Marián už pri prvom kontakte trval na tykaní.
Pre tých, ktorí besedu s Mariánom nestihli, prinášame rozhovor.
Ako došlo k tomu, ze si bol vybraný niesť pochodeň?
Mohol za to motivačný list, ktorý mohol napísať ktorýkoľvek zamestnanec SSE – dcérskej spoločnosti EDF France. Iná dcérska firma – EDF Energy London, je partner OH a cez túto firmu nieslo pochodeň 70 ľudí.
Ako prebiehal celý nominačný proces?
Po vyzbieraní príbehov – pokiaľ viem 8 – boli prečítané na stretnutí vedenia firmy a oni vybrali ten, čo sa im najviac páčil, teda môj.
Aká bola atmosféra v Poole? Čo si cítil, keď si pochodeň niesol?
Do Poole som prišiel s kolegami s EDF Energy London pred 14:00, čiže aj s nesením som tam bol 3,5 hodiny. Tam som sa na “Collection Point” stretol s tými, čo niesli pochodeň v tejto časti – celkom sa nás tam stretlo 20. Všetci sme sa tam tešili, bolo to také plné očakávaní a pozitívne preto, že ako sme prišli, Pán urobil otvor v mrakoch nad Anglickom a celý čas nám svietilo slniečko! Keď som preberal pochodeň, bol som ešte viac motivovaný, lebo tam bolo strašne veľa ľudí. Ale cítil som, že sa nie je čoho báť, lebo je tam so mnou aj Pán a blízko aj moja manželka Majka.
Ako dlho si pochodeň niesol?
Vypočítané to bolo na 4 minúty, ale ja so svojou chôdzou som ju niesol 10 minút, takže nosič po mne “musel pridať”.
Stretol si sa aj s ostatnými “nosičmi” pochodne? 
So spomínanými 20 nosičmi sme sa stretli na Collection Point, kde nám vysvetlili, ako to bude prebiehať. Boli sme spolu aj v autobuse, ktorý nás vykladal na dohodnutých miestach a ďalej v tom, ktorý nás zberal po nesení pochodne. Potom sme spolu boli tiež na záver na fotení.
Čo to pre Teba osobne znamená, že si mohol pochodeň niesť?
V prvom rade to bol pre mňa motív pri mojej chorobe, ktorý mi dal Pán, aby mi ukázal, že mám bojovať. Samozrejme, že to bol jeden veľký projekt na podporu OH a byť jeho účastníkom bolo úžasné.
Čo sa stane s pochodňou teraz? Necháš si ju, alebo ju niekomu venuješ?
Zatiaľ som nerozmýšľal, že by som ju mal niekam venovať – organizátori nám pochodne nechali na pamiatku. Ale čo mi Pán možno povie, budem akceptovať. Predpokladám, že najbližšie dni či týždne budem s pochodňou absolvovať určité stretnutia vo firme, ktorá ma nominovala a ktorej za túto príležitosť ďakujem.
Na ceste s pochodňou Ti pomáhala aj Tvoja manželka. Čo pre Teba v Tvojom živote znamená? Môžeš nám o nej povedať viac?
Majka pre mňa znamená veľmi veľa. Samozrejme, že máme vzájomne ujasnené, že sme si navzájom dvojkami v našich životoch, lebo na prvom mieste musí byť vždy Pán. Samozrejme, že ona vie prvá všetko o mojich problémoch – teda hlavne chorobe, o mojich myšlienkach a úmysloch. Bez nej by proste zo mňa polovica chýbala. Som šťastný, že mi ju Pán zoslal!
Stretol si sa s nejakými reakciami na svoj hendikep (pozitívnymi alebo negatívnymi), keď sa ľudia dozvedeli, že pochodeň ponesieš?
Len pozitívne – možno preto, že na negatívne sa snažím zo svojho života čo najskôr zabudnúť (úsmev).
Čo sa Ti najviac páčilo v Anglicku, respektíve v Londýne? Ako hodnotíš svoj pobyt?
Väčšinu času pri prehliadke Londýna som strávil za oknom auta – peši by som prešiel len nejaký kilometer alebo dva, a to by nestačilo (úsmev). Ale pokoj ľudí a ohľaduplnosť šoférov ma prekvapila. Veľmi príjemný a komunikatívny bol aj starší taxikár, ktorý nás viezol z letiska do Bornemouthu. Zaujímavý bol aj váš Olympijský športovo-rodinný piknik v sobotu – neviem, či by sa na Slovensku pri podobnej akcii vkladal toľký entuziazmus medzi tie kvapky dažďa (hoci ma hneď napadli naše deti – skauti, u nich je to podobné, ale predsa sú to deti). Ďalej sa mi páčilo slniečko nad Poole, keď sme sa tam zišli a niesli pochodne. Ústretovosť priateľov z EDF Energy umožniť niesť pochodeň aj s Majkou. Sprievodca vo vlaku, keď zistil, že nemáme lístok do First class, kde sme sedeli. Úctivo sa spýtal, či chceme doplatiť alebo prejsť do červenej časti STANDARD – čo nebol problém, dokonca Majke vo First class vadila klíma, takže nám vlastne pomohol. A ešte veľa vecí.
Ako vnímaš olympijské hry všeobecne? Zaujímaš sa o ne, alebo to ide mimo Teba?
Samozrejme, že sa o ne zaujímam, aj keď nie o všetky športy. Určite o športy, kde má Slovensko šance na medaily (vodný slalom, kajakári, tenisti, strelkyne, možno atléti…). Deti športujú a som Pánovi vďačný, že to je tak.
Môžeš nejako viac priblížiť, ako si sa dozvedel o svojej chorobe a ako sa s ňou v živote vyrovnávaš?
O tom, že niečo nie je v poriadku, som začal cítiť problémami, o ktorých som hovoril, a sťaženou chôdzou. V septembri 2001 mi diagnostikovali Sclerosis multiplex ako nevyliečiteľnú chorobu a ja som pri “hádke” s Pánom a asi dosť hlasnom plači na kolenách v kaplnke banskobystrickej Rooseveltovej nemocnice pochopil, že Pán musí byť definitívne a neobmedzene na prvom mieste. Diagnóza sa potom zmenila v januári 2007 na “horšiu”, teda dve zložitejšie – adrenomyeloneuropatia a Addisonova choroba, ale už bojujeme s tým, čo je skutočný problém a aj to cítim(e). Choroba mi pomohla opraviť a zadefinovať priority v mojom živote: 1) Boh, 2) rodina – najprv Majka a potom deti, 3) až potom práca, 4) určite aj štát, teda zdravotníctvo. Som invalidný dôchodca a môžem pracovať, čo ma do určitej miery oslobodzuje od obavy čo bude, ak pracovať prestanem.
Čo Ty a Boh? Kedy a ako si sa stal kresťanom?
Som pokrstený od narodenia, ale reálne som začal komunikovať s Pánom až tesne pred dospelosťou – v roku 1989 sa veľa zmenilo, keď ma mamina sestra z kongregácie Sv. Vincenta de Paul pozvala na katechézy Neokatechumenátnej cesty. Tam som sa naučil veriť, vďaka Ceste som pochopil, čo je to Kríž – že to nie je prekážka, ale pomoc na ceste k Pánovi. Samozrejme, že vo veci predmanželskej čistoty ma zorientovala Majka a práve vďaka dodržaniu tohto – myslím jedného zo základných pravidiel “dohody s Pánom Ježišom” mám teraz možnosť cítiť Jeho pomoc a blízkosť.
© SCM
