Goodbye, Slovakia

Podľa štatistík žije v Británii už takmer 50-tisíc Slovákov. Prečo tam ostávajú?

Keď svetové agentúry vydali fotografiu, na ktorej žena skáče z horiaceho domudo náručia policajtov zmierňujúcich násilnosti výtržníkov v uliciach Londýna, viaceré noviny ju označili za Východoeurópanku. Neskôr sa potvrdilo, že išlo o Poľku, no chvíľu panovala medzi Slovákmi žijúcimi v Británii neistota, či nejde o niekoho z našej komunity.

Nie je to absurdná predstava. Poliakov je v Británii síce desaťkrát viac ako Slovákov, predstavujú najpočetnejšiu skupinu z takmer 780-tisíc prisťahovalcov z krajín východnej Európy, no naša komunita je zasa tou najrýchlejšie rastúcou, hoci sa podľa absolútneho počtu radí až na 22. miesto spomedzi všetkých prisťahovaleckých komunít v Británii.

Podľa Britského štatistického úradu pracuje vo Veľkej Británii takmer 50-tisíc Slovákov. Každého stého občana Slovenska teda skôr stretneme v Londýne či Manchestri, než v Bratislave či Žiline.

Británia sa stala najpopulárnejšou destináciou imigračnej vlny zo Slovenska z celkom pragmatických dôvodov. Je to síce trochu svojská krajina, kde len nedávno vynašli zmiešavacie kohútiky na teplú a studenú vodu a stále chodia v protismere, je to však určite najrušnejšia anglicky hovoriaca krajina dostupná za pár hodín letu aj nízkonákladovými leteckými spoločnosťami.

Čo sú tie najbežnejšie dôvody, pre ktoré odchádzajú toľkí mladí do zahraničia a napokon sa rozhodnú zostať tu dlhšie, prípadne natrvalo? Čo je tu lepšie a čo horšie?

Práca

Roman prišiel do Londýna v roku 2009. „Vedel som, že ako prisťahovalca ma nikto nebude vítať s otvorenou náručou a že bude chvíľu trvať, kým si vypracujem rovnaký sociálny status, aký som mal na Slovensku,“ hovorí.  Jeho asimilácia však prebiehala vcelku bez problémov, dnes pracuje v jednom z londýnskych multiplexov.

„Očakával som podstatne viac nevraživosti  voči prisťahovalcom celkovo. Ale mýlil som sa. Británia je veľmi otvorená,“ opisuje.

Vzťah bežných Britov k prisťahovalcom iný na vidieku a iný v kozmopolitnom Londýne. „Určite nás neberú rovnako ako prisťahovalcov z Ázie či Afriky, ale väčšinou nevidia rozdiely medzi Poliakmi, Čechmi, Estóncami, Lotyšmi a nami. Pre nich sme všetci z ´Eastern Europe´,‘‘ hovorí Veronika, ktorá žije a pracuje v meste Derby.

„Ak je niekto konfliktný a problémový typ, tak sa tak  k nemu budú správať, či už pochádza z Fínska, alebo Nigérie. Skôr som zaznamenal istú averziu voči Francúzom a Nemcom,“ opisuje zas Roman.

Alenka hovorí o nenápadných situáciách, v ktorých človek nepriamo cíti, že tam predsa len nie je doma. „Angličania majú skvelo vyvinutý cit pre rozoznávanie stredoeurópskych tvarí a majú dosť veľkú averziu voči Poliakom. Preto mi je vždy nepríjemné, ak je hneď druhá otázka po pozdrave vždy: Where are you from?

Bývanie

Bývalej aupairke Silvii najviac v Británii chýbajú vlastné štyri steny. „Občas takým tým úplne sentimentálnym spôsobom,“ sťažuje sa. Neútulnosť dočasne prenajatého domova, ktorý „šérujete“ s ľuďmi, s ktorými nemusíte mať nič spoločné, je daňou, ktorú musia platiť vysťahovalci asi všade na svete. Nad bežnými životnými podmienkami našich úspešných emigrantov by mnohé slovenské mamičky zaplakali.

Vašou skriňou je najčastejšie kufor, spíte na rozkývanej posteli, notebook máte pohodený kdesi na zemi.  Chodiť po obchodoch s domácimi potrebami si systémovo zakazujete. Všetko si prepočítavate – váhovo aj objemovo –  na rozmery povolených batožín. Psa si môžete dovoliť maximálne na obrázku. Ste zmierení s tým, že také dve hodiny denne precestujete a že sa každý okolo vás bude ponáhľať.

Peniaze

Bežne sa ako hlavný dôvod pobytu v Británii vnímajú lepšie zárobky či celkovo vyšší životný štandard. Barbora má dobré miesto v banke a hoci tvrdí, že jej plat nie je rovnocenný s platom, ktorý na takom mieste poberajú domáci, určite je vyšší, aký by dostala na Slovensku.

Formálne si zamestnávatelia nemôžu dovoliť uprednostňovať svojich pred cudzincami, diskriminácia –  ak niekde  je – prebieha rafinovanejšia. „Plat máme všetci rovnaký, tam by som žiadne rozdiely nevidela,“ tvrdí Veronika, ktorá pracuje na zmeny vo fabrike. „Aj odmeny sú rozdeľované rovnako,“ potvrdzuje Roman.

Alenka pracujúca v hotelierstve to vníma tak,  že Angličania majú predsa len väčšiu šancu na kariérny postup. „Naši supervízori sú všetci rodení Angličania, ani nie tak pre ich národnosť, ako pre akcent. Je to psychologické aj pragmatické – s bankovými automatickými spoločnosťami sa pracuje po telefóne. Keď človek niečo zle vysloví, automat mu neporozumie,“ spresňuje.

Počasie

Hmla nad Londýnom už síce nie je taká ako bývala za čias kúrenia pevným palivom, no počasie sa stále vníma ako jeden z výrazných rozdielov medzi Slovenskom a Britániou. Ak aj máte za domčekom malinkú záhradku, posedíte si v nej len málokedy. „Je tu zima a dážď,“ nadáva Alenka.

Romanovi sa však počasie na Londýne páči práve najviac, lebo je zvyknutý každý deň behať a vyhovuje mu stabilnejšia klíma po celý rok. Väčšina Slovákov však v Anglicku trpí zimou. Kto sem už neprišiel s astmou, môže sa k nej v zavlhnutých domoch poľahky dopracovať. Briti zimu za problém nepovažujú a ani ju neriešia. „Nevykurujete zbytočne?“ pýta sa televízna kampaň, na ktorú sa bežný Slovák pozerá zababušený v troch dekách.

Jazyk

Vybavovačky na úradoch sú nepríjemné aj v rodnom jazyku.   Britskí úradníci sú však na cudzincov zvyknutí. „Keď som prišla prvýkrát do Spojeného kráľovstva, moja angličtina nebola ešte veľmi dobrá, ale na úradoch sa snažili hovoriť pomalšie a podrobnejšie mi všetko vysvetľovať,“ spomína Veronika.  „Skôr Poliaci sú schopní sa opýtať, ako je možné, že si tak dlho v Anglicku, a ešte si sa nenaučil po poľsky,“ smeje sa.

Silvia má výhrady už voči slovu slovenská komunita, ktorý v nej vyvoláva dojem skupiny prepojenej nielen spoločným jazykom, ale aj vzájomnými putami. „Nič také v súvislosti s ostatnými Slovákmi, ktorí tu žijú, nepociťujem.

„Keď som bola na väčšej oslave narodením, kamarát ma upozornil, že jedna z prítomných je tiež Slovenka. Možno pred desiatimi rokmi by to bola rarita, a ja by som sa vrhla po príležitosti komunikovať v spoločnej materčine. Teraz som sa však zháčila, pretože si plne uvedomujem, že na to, aby som s niekým viedla zaujímavú konverzáciu, jednoducho nestačí, aby sme pochádzali z rovnakej krajiny,“ hovorí.

„Keď človek žije v zahraničí dlhšie, prestane byť v komunikácii nemotorný a začne prichádzať na chuť aj nuansám angličtiny a humoru. Potom už slovenčina nie je jediný jazyk, v ktorom sa človek vie dobre porozprávať.“

Vzťahy a život

„Na výlety s domácimi nechodievam, ale sadnúť si do baru s kolegami z práce – to áno. Ale určite sa to nedá porovnať s partiami doma,“ hovorí Veronika. Má síce aj kamarátov z Lotyšska či Poľska, ale väčšinou sa stretáva so Slovákmi a Čechmi.

Alenka si tiež chodí posedieť najviac so Slovákmi, ale slovenské krčmy nevyhľadáva. „Sú často dosť zlé, trčí z nich malomeštiactvo a nedajú sa tam stretnúť zaujímaví ľudia,“ hovorí. Ísť von s Britmi je pre ňu stále ešte čosi ako pocta.

Barbora býva s Angličanmi aj na priváte a považuje ich za dobrých priateľov. Podľa nej ide skôr o spoločné záujmy a situácie, ako o to, odkiaľ človek pochádza. Pripúšťa, že jej istý čas trvalo, kým si našla v Británii priateľov. „Veci a ľudia k nám sami neprídu, musíme si ich nájsť, podobne ako aj svoje miesto v novej spoločnosti,“ hovorí. Zdôrazňuje však, že ona žije v multikultúrnom Londýne, ktorý nie je až taký „anglický“ čo sa týka delenia spoločnosti do kást.

Smútok za domovom

Roman chcel pôvodne zostať v Británii len štyri či päť rokov. „Medzitým sa však niekoľko vecí zmenilo. Momentálne Britániu opustiť nechcem. Kedy a či sa vrátim na Slovensko, tiež neviem. Odrádzajú ma skúsenosti tých, ktorí to urobili, ale životný štýl na Slovensku ich donútil urobiť zasa otočku,“ hovorí.

Silvia pripúšťa, že návrat domov zvažuje zakaždým, keď jej je veľmi ťažko. Paradoxne, práve vedomie, že sa má kam vrátiť, jej naviac pomáha pri zotrvaní. Keďže zatiaľ nemá deti a nie je viazaná hypotékou, za prácou či za vzdelaním by bola ochotná cestovať ďalej takmer kedykoľvek. Aj po štyroch rokoch v Británii sa však vraj prichytí, že keď vraví „idem domov“, myslí tým Slovensko.

Veronika si nie je taká istá, či by v Británii chcela prežiť celý život. Zotrvanie by však zvážila pre výhodu, ktorú by mali prirodzene jej deti, ak by sa naučili hovoriť po anglicky bez prízvuku.

Barbora sa podobným otázkam len smeje. „Prečo by človek zotrvával na mieste, kde by sa nemal dobre? Časy veľkých zárobkov a návratov do rodnej zeme s mešcom zahraničných dukátov sú už dávno za nami,“ dodáva.

Horiaci Londýn

Londýn je sedem a pol miliónové mesto a Slováci väčšinou nebývajú v štvrti, ktorú najviac ovládli násilné protesty a rabovanie zo začiatku tohto týždňa. No udalosti pre istotu sledovali. „Predsa len miest, kde došlo k rabovaniu, bolo podstatne viac a začali sa približovať k našej lokalite,“ hovorí Roman, ktorý pracuje vo Wimbledone.

„U nás bol pokoj a aj domáci to berú s typickým anglickým odstupom,“ všimla si Silvia, ktorá žije ďalej od Tottenhamu, ohniska nepokojov.

Jonathan Meth, Brit, u ktorého roky pracovala slovenská au-pairka a pozná sa s viacerými ďalšími Slovákmi, nečaká, že by čerstvé nepokoje ovplyvnili postoj Londýnčanov k prisťahovalcom. Myslí si, že Východoeurópanov, zvlásť Poliakov a Slovákov, berú ako príjemných a tvrdo pracujúcich ľudí. „O imigračnej politike sa začína hovoriť vždy až vtedy, keď majú domáci pocit, že im už novoprišelci berú prácu,“ dodáva Meth.